Kancelársky nábytok Bene

Manfred Bene, Schwarzwiesenstrasse 3, Waidhoffen an der Ybbs, Rakúsko

Manfred Bene sa narodil v roku 1941 vo Waidhofen/Ybbs v Dolnom Rakúsku. Po vyučení v oblasti spracovania a technológie dreva v Hallstatt a Mödling už v roku 1961 vstúpil do rodičovského podniku. Najprv pôsobil ako prevádzkový technik. V 1970 prevzal vedenie spoločnosti Bene AG, v 2004 funkciu predsedu predstavenstva. Od roku 2006 je Manfred Bene predsedom dozornej rady spoločnosti Bene AG. Vo svojej ére doviedol podnik k medzinárodnému úspechu a etabloval ho v oblasti architektúry a dizajnu: v spolupráci s významnými architektmi a dizajnérmi po celom svete spoločnosť Bene vyvíja nové kancelárske a pracovné priestory – a tým novú kvalitu kancelárie ako životného priestoru.


Dajme tomu, pán Bene, že by ste si dnes vo svojej firme zariaďovali kanceláriu. Ako by vyzerala? Bola by podobná vašej súčasnej, čiže samostatnej kancelárii, alebo by to bol otvorený priestor?

Určite som otvorený všetkým formám zariadenia kancelárie. V tomto prípade sú však možnosti veľmi obmedzené, administratívna budova je ako loď, v ktorej sedím úplne vpredu: moja kancelária pozostáva len z jednej steny, 80 percent plochy okolo nej sú okná. To je miestnosť, ktorá sa v skutočnosti nedá zariadiť.

Existuje v tejto kancelárii predsa len niečo ako váš najobľúbenejší kus zariadenia?

Asi rokovací stôl. Keď som sa sem pred 23 rokmi nasťahoval, mal som ako každý iný manažér pekný veľký masívny písací stôl a vedľa nejakú skrinku – a na druhej strane miestnosti bol potom rokovací stôl.

Keďže som však prakticky dve tretiny svojho života trávil rozhovormi, považoval som to vlastne za absolútne nepraktické. Zakaždým vstať, prejsť inam, sadnúť si, vláčiť so sebou veci… Preto som vymyslel kvadratický stôl, ktorý môže byť súčasne rokovacím a písacím stolom. V tej dobe stoly takého formátu neexistovali. To bolo v roku 1988.

Všetko, čo sa v miestnosti nachádzalo, som vyhodil a namiesto toho som tam postavil svoj kvadratický stôl: na jednej strane sedím ja, to je moje pracovisko, okolo stojí šesť stoličiek a tam sa rokuje. Jeho veľkosť má tú výhodu, že okolo neho môže pohodlne sedieť šesť ľudí; pričom však nie je taký veľký ako tie obrovské konferenčné stoly. Dá sa ponad neho nahnúť, navzájom si ukazovať obrázky, úplne normálne sa rozprávať a komunikovať. To bol vlastne najdôležitejší vynález na tému "vlastná kancelária" – a dnes predávame pravdepodobne väčšinu našich manažérskych stolov nie v klasickom formáte 2,5 x 1 meter, ale 160 x 160 cm.

Máte dojem, že vaša kancelária o vás niečo hovorí? Chcete vôbec svojou kanceláriou o sebe niečo povedať?

Hm, u mňa v kancelárii to teda bohvieako nevyzerá...
Dostávam listy, informácie, brožúry a všeličo iné, pozriem si ich a odložím, až kým nie som obložený stohmi papiera.

Moje pracovisko je plné rôznych vecí: katalógy konkurencie alebo nejaký darček od nášho japonského partnera. Za ním stojí ešte jedna skrinka, kde je všetko napratané – a za skrinkou stojí niekoľko starých aktoviek, hojdací koník a podobné veci. Moja kancelária nie je vôbec vzorná alebo typická. Čo z toho možno vyčítať: administratívny detail ma nikdy veľmi nezaujímal.

Dobre, administratíva nie. Čo je však vaša najmilšia činnosť v súvislosti s prácou?

Mojou najobľúbenejšou činnosťou bolo a je vytváranie produktu alebo jeho vyvíjanie spolu s dizajnérom – a potom predávanie tohto produktu. Samozrejme som robil takmer všetko, keď som v podniku začínal: od kontroly cez účtovníctvo až po prípravu prác. Moje motto a motto celej spoločnosti Bene však znie "fantázia a vášeň". A moja vášeň patrila vždy vývoju, rozhovorom s predávajúcimi, so zákazníkmi a architektmi.

Ako to vyzerá v bežný pracovný deň?

Vyvíjať neznamená iba dizajn, ale ide aj o vytváranie produktov, ktoré sa presne hodia na trh, pričom sú však o desať percent ďalej ako aktuálne produkty na trhu. Len tak môžu koniec koncov ovplyvniť svoju dobu. Preto sme sa veľmi skoro rozhodli pre vlastný predaj, lebo len to, čo prezentujem, zákazník aj pochopí, len to môžem správne predať. To však znamená aj to, že my všetci musíme autenticky prežívať to, čo predávame, byť tým, čo vytvárame a čo chceme sprostredkovať zákazníkovi.

To všetko pre mňa patrí do tohto procesu vývoja. To znamená, že keď niečo vyvíjam, vždy prebieha paralelne mnoho filmov: náklady, materiál, výroba, konkurencieschopnosť, predajnosť. Je dizajn "veľmi ďaleko" alebo je práve ďalším krokom v určitom vývoji? Je to pokroková alebo pre trh prijateľná ponuka? Vie to zákazník prijať?

Preto je značka pre Bene veľmi dôležitá. Známosť a sila značky dáva predávajúcim a zákazníkom istotu. Lebo zákazník väčšinou nie je profesionálom v zariaďovaní. Pri svojich (nákupných) rozhodnutiach sa pohybuje v neistom teréne. Často nevie, čo vlastne chce. Pri predaji sme zodpovední za to, aby si zákazník dokázal niečo predstaviť.

Často som sa pýtala, aké to pre vás je, keď sedíte vo svojej kancelárii a stále vidíte, ako okolo jazdia kontajnerové vozidlá s nápisom Bene, čiže s vaším menom…

Ja to vidím inak. Po prvé veľmi nesledujem okolie. Po druhé je to len náhoda, že firma a ja máme rovnaké meno. Nikdy som sa nevidel ako majiteľ, pokúšal som sa správať ako manažér. Hoci viem, že moje rozhodnutia boli najvyššou latkou, nikdy som to neprovokoval. Vždy som sa snažil viesť a rozvíjať firmu v tíme. Takže to, že sa náhodou volám rovnako ako firma, je nápadom marketingového oddelenia.

Máte kanceláriu aj doma?

Nie. Mám tú výhodu, že cesta z domu do kancelárie mi trvá štyri minúty.

Chodíte do kancelárie ešte stále každý deň?

Často. Rád chodím do firmy. Aj keď sa nemiešam do konkrétneho diania, to by som nikdy nerobil, som vnímaný ako určitá kultúrna pamiatka.
Čo som však mohol urobiť, je udržateľne zachovávať kreativitu v podniku, práve ten prístup k "fantázii a vášni". Väčšina zamestnancov už má osvojenú túto ideu, toto povedomie: Sme niečo mimoriadne a musíme robiť veci o čosi lepšie.

V kanceláriách ste strávili veľa času. Mali ste nejaký udivujúci zážitok, na ktorý si v súvislosti s kanceláriami spomínate?

V zásade existujú pozitívne a negatívne skúsenosti. Veľmi ovplyvňujúcim bol zážitok zo 70-tych rokov v Holandsku, bola to prehliadka administratívnej budovy poisťovne Centraal Beheer v Apeldoorn, od architekta Hermana Hertzbergera: kancelárska budova pre 2 000 ľudí, ktorá síce bola členená a segmentovaná na prehľadné úseky, ale bola kompletne otvorená. V celej budove neboli žiadne dvere a žiadne bariéry. Vtedy to signalizovalo neuveriteľný rozmer slobody v myslení a aj v spôsobe, ako sa ľudia k sebe správajú.

Určujúcim bolo: Manažment zamestnancom ponúkol, že si môžu svoje malé priestory vyzdobiť, ako chcú. Keď ste prišli do oddelenia, v ktorom pracovali ženy, dekorácie boli pekné, bohaté, vášnivé, pozitívne, až po malú klietku s vtákom, doplnené rastlinami atď. A v mužských oddeleniach vyzeralo všetko presne tak, ako im to do kancelárie postavili od výroby.

Táto schopnosť dotvárať prostredie bola u žien veľmi vyvinutá, ale u mužov oveľa menej. To bol určite ohromujúci zážitok. Preto som bezpodmienečne chcel mať v dozornej rade aj ženu, ale nebolo jednoduché to presadiť.

Čo je vaším najdôležitejším pracovným nástrojom?

Práve preto, že nie som muž administratívy, musím byť obzvlášť disciplinovaný. Mojím najdôležitejším nástrojom je preto kalendár s termínmi a s celým adresárom. Zapisujem si, čo musím každý deň vybaviť – a prečiarknem to hneď po vybavení. Ak som to nevybavil, musím si to zapísať na iný deň. Je to také jednoduché – ale pre mňa veľmi dôležité, lebo inak by som všetko zabudol. To nie je žiadny "nástroj". To je len pomôcka, úplne staromódna a analogická. A má svoju výhodu: otvorím diár a na prvý pohľad vidím, či ma čaká nejaký termín alebo nie. A všetci ostatní musia najprv zdĺhavo klikať a otvárať rôzne programy…

Máte vo všedný deň v kancelárii nejaký rituál?

Jediný rituál vznikol pred 30 rokmi, ale ani neviem prečo. Niekto sa jedno ráno domnieval, že potrebujem kávu. A odvtedy mi najneskôr do siedmich minút po mojom príchode naša pani upratovačka prinesie dvojité espresso s pohárom studenej vody. To je skutočne takmer ceremoniál. Prinesú mi do kancelárie kávu.

A vždy dvojitú?

Áno vždy. Taký malý luxus. To je jediné, čo mi k rituálom napadne.

Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor.